Na konci roku 1943 presunuli Briti aj Američania svoje letecké základne zo severnej Afriky do južného Talianska a tým zvýšili dosah svojich bombardovacích lietadiel. Cieľmi náletov sa stali, okrem iného, oblasti v Hornom Sliezsku, Protektoráte Čechy a Morava a na Slovensku. Spojenci verili, že masívne letecké útoky strategických bombardérov najmä na priemyselné ciele v Nemecku a okupovanej východnej Európe sú jedným z kľúčov k víťazstvu.
Prieskumy Američanov
Dňa 27. augusta 1944 objavilo americké prieskumné lietadlo na staniciach v moravskej Ostrave stovky vagónov s vojenským materiálom a veľké množstvo cisterien na pohonné hmoty. Navyše boli blízko menšej rafinérie na syntetický benzín a priemyselnej oblasti vo Vítkoviciach.
Dňa 29. augusta 1944 za ranného svitania vyslala 15. americká letecká armáda z talianskych letísk 599 bombardérov so sprievodom 250 stíhačiek. Ciele lietadiel 5., 55. a 304. bombardovacieho krídla boli na severnej Morave: konkrétne rafinérie a zoraďovacia stanica v Bohumíne, rafinérie v Ostrave-Prívoze a železiarne vo Vítkoviciach.
Zväz bombardérov uzatvárala 2. bombardovacia skupina, na ktorej úplnom konci letelo sedem lietadiel B-17G Flying Fortress z 20. bombardovacej perute. Tá sa počas letu z neznámych dôvodov oneskorila a medzi ňou a hlavnou formáciou sa vytvorila medzera. K osamoteným lietadlám sa neskôr pripojili ďalšie dva oneskorené stroje rovnakého typu zo 49. a 429. bombardovacej perute a bombardér B-24H Liberátor sériové číslo 42-52313, prezývaný „Rough Cobb“.
Nemecká šanca
Nemecká strana vycítila šancu na útok. V priestore od Piešťan ďalej k Bielym Karpatom útočila na tieto stroje skupina 89 stíhacích lietadiel Focke-Wulf Fw-190 a Messerschmitt Bf-109. Nemeckí stíhači postupne osem amerických bombardérov zostrelili, jedno poškodené lietadlo z boja uniklo, ale muselo núdzovo pristáť v Maďarsku. Na slovenskej strane moravsko-slovenskej hranice sa zrútil Liberátor „Rough Cobb“. Lietadlo „Rough Cobb“ patrilo k 304. krídlu, 454. bombardovacej skupine, 737. peruti, ktorá štartovala zo základne San Giovanni.
Tento stroj, ktorému velil nadporučík William G. Ray, sa kvôli poruche oneskoroval za svojou formáciou a bol v okamihu nemeckého útoku na úrovni 2. bombardovacej skupiny. V priebehu letu mu začal horieť motor č. 2. Hoci sa posádka snažila, nepodarilo sa oheň uhasiť. Požiar postúpil až k nádržiam v krídlach. Bolo jasné, že sa lietadlo neudrží vo vzduchu, a preto prvý pilot nariadil „bombometčíkovi“ odhodiť bomby, ktoré dopadli na zem blízko Váhu neďaleko obce Zamarovce. Potom deväť členov posádky opustilo lietadlo. V ňom zostal spodný strelec seržant Andrew A. Solock, ktorý pri páde lietadla zahynul. „Rough Cobb“ dopadol okolo jedenástej hodiny dopoludnia v lokalite „Smutný jarok“ v kopcoch nad Ľuborčou asi tristo metrov od poľovníckeho kaštieľa Antonstál, neďaleko od obce Horné Srnie.
Letci v zajatí
Pilot William G. Ray pristál na padáku na lokalite „Pod Ostrou“ v katastri obce Horné Srnie. Pri dopade si poranil chrbticu, mal zranenie pľúc a panvy. Dostal sa najskôr do rúk nemeckej pohraničnej polície a bol dovezený do Nemšovej na policajnú stanicu. Potom bol dlhší čas liečený v trenčianskej nemocnici.
Do nemeckých rúk sa rýchlo dostali aj ďalší letci z tejto posádky, ktorí boli transportovaní do Nemšovej. Boli to zadný strelec William F. Anderson, bombometčík Louis F. Leon a navigátor Louis Stromp, ktorý dopadol do lesa pravdepodobne blízko obce Horné Srnie.
Palubnému mechanikovi Jamesovi B. Garrettovi sa po zoskoku padák na chvíľu zachytil na vrchole smreka, ale potom letec spadol na zem. Dopadol na chrbát a ľavú nohu, ktorú si zlomil v členku. V úkryte údajne vydržal niekoľko dní. Potom sa úplne vyčerpaný doplazil k osamelému domu v Brannom, kataster obce Horné Srnie. Našiel ho roľník Ondrej Černička, vzal ho dovnútra, dal mu najesť a zavolal na pomoc niekoľko ďalších mužov. Odviezli ho na žandársku stanicu. Prvé ošetrenie mu poskytol MUDr. Kajaba z Trenčína. Pretože nebol schopný chôdze, preniesli ho na Nemcami nestráženom mieste cez rieku Váh a potom do trenčianskej nemocnice. Slovenská lekárka mu dala na ľavú nohu sadrový obväz a ošetrila aj jeho ruku. Umiestnili ho do izby, kde ležal aj jeho veliteľ William Ray, ktorý mal sadrový obväz cez celý trup od paží až k nohám. Celý čas im miestni ľudia prinášali jedlo. Tu ich potom objavili Nemci, ale keď zistili, že Ray nie je zatiaľ schopný transportu, ponechali ich oboch ešte niekoľko dní na mieste. Pobyt v nemocnici si predĺžili do 7. októbra 1944, kedy boli odvezení sanitným vlakom do nemocnice Luftwaffe vo Viedni.
Aj ostatní letci z tejto posádky boli postupne zajatí nemeckými vojakmi a strávili zvyšok vojny v zajateckých táboroch. Aj keď niektorí boli účastníkmi hrozného pochodu smrti zo zajateckého tábora, zajatie prežili a vrátili sa po vojne domov.
Zo sto členov posádok desiatich lietadiel, ktoré Američania 29. augusta 1944 pri leteckej bitke nad Bielymi Karpatmi na moravsko-slovenskom pomedzí stratili, štyridsaťjeden zahynulo, päťdesiatpäť upadlo do nemeckého zajatia, traja sa dostali do povstaleckej Banskej Bystrice. Jedného letca ukrývala moravská rodina v obci Přečkovice až do konca vojny.
Dvadsaťosem letcov bolo pochovaných v hromadnom hrobe v Slavičíne a zvyšní na cintorínoch v obciach blízko miest dopadov jednotlivých lietadiel.
Táto letecká bitka bola z podhľadu amerických strát nad územím bývalého Československa druhou najhoršou.
Spomienky očitého svedka
Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa situácia výrazne zmenila. Na Slovensku to začalo vrieť. Vďaka spojencom prelietavali nad naším územím americké bombardovacie lietadlá, ktoré mali presne určené ciele. Strategickými cieľmi boli najmä oblasti na severnej Morave – vtedy v Protektoráte. Na Slovensku išlo predovšetkým o Bratislavu, Dubovú a Dubnicu nad Váhom.
Jeden z amerických náletov, 29. augusta 1944, mi zostane navždy v pamäti. Misia leteckého zväzu č. 263, v ktorej sa zúčastnilo 599 bombardérov typu B-17 a B-24 a 293 stíhačiek, mala za úlohu zničiť ciele v Maďarsku a najmä v oblasti Ostravska. Tam boli sústredené vlaky s pohonnými hmotami určenými pre východný front.
Nemecké letectvo pripravilo na túto misiu 89 stíhačiek. Išlo o jednu z najväčších leteckých bitiek nad územím strednej Európy a jej časť sa odohrala nad Bielymi Karpatmi. Nemci zostrelili deväť amerických bombardérov a jedno lietadlo typu Liberator B-24 havarovalo pre technickú poruchu. Dopadlo do Smutného jarku.
Bol som očitým svedkom tohto nešťastia, ale aj šťastia niekoľkých mladých mužov, ktorí sa zachránili pomocou padákov a pristáli na našom katastrálnom území. Z desiatich členov posádky sa deväť zachránilo, z toho siedmi u nás.
Nešťastný osud mal Andrew A. Sollock, ktorý chcel z lietadla vyskočiť ako posledný. Pri opúšťaní bombardéra sa popruhmi zachytil o časť núdzového otvoru a spolu s lietadlom dopadol na zem.
Posledné kilometre kĺzavého, už neovládaného letu som videl na vlastné oči. Žiaľ, aj s letcom, ktorému už nebolo pomoci. Zahynul v žiari ohňa.
Po dopade lietadla som bol v skupine, ktorá vykonávala hliadku nešťastia. Bol to silný zážitok – vidieť znetvorené telesné ostatky mladého človeka, ktorý obetoval svoj život za to, aby boli medziľudské vzťahy na Zemi lepšie.
Aj preto som v minulosti aj v súčasnosti poskytoval dobové dokumenty o tejto tragédii. Bol som prítomný pri odhalení pamätníka Andrewovi A. Sollockovi v Smutnom jarku. Teraz, pri 60. výročí Slovenského národného povstania a leteckej bitky nad Bielymi Karpatmi, vzdávam úctu všetkým, ktorí obetovali svoje životy na rôznych miestach počas hrôz druhej svetovej vojny.
Tieto riadky píšem preto, aby sme na činy týchto hrdinov nikdy nezabúdali.
Štefan Kebísek