Pamätník týčiaci sa nad Horným Srním – na Vŕšku postavili obyvatelia obce po skončení 2. svetovej vojny. Je prejavom vďaky Pánovi za ochranu v čase vojny.
Na prelome rokov 1945 a 1946 sa v obci spracovávali návrhy, akú bude mať pamätník podobu. Po dlhých konzultáciách v obci bol vybraný návrh s motívom kríža. Projekt vypracoval Michal Lamačka, mládežníci urobili zbierku na materiál. Občania bezplatne pracovali tak, že v roku 1946 v deň sviatku sv. Petra a Pavla bol Kríž vďaky vysvätený. Svätiaci kňaz a správca farnosti Anton Posluch bol pri stavbe hybnou pákou.
Nápis na kríži
Pane Ty láskou i trestom
riadiš kŕdle svojich oviec
no keď vojna zúrila ramenami
kríža ochrany zastals
našu obec
Sme Ti vďační Hornosrnianski
veriaci.
Spomienky priameho účastníka
Jar v roku 1945 bola pekná Tráva sa už zelenala a bolo i pomerne teplo. Len ľudia, keď zúrila 2. svetová vojna, boli zbedačení a neistí životom. V tomto období časť porazenej ustupujúcej nemeckej 6. armády poľného maršala Paulusa obsadila našu obec. Vojaci zostali pred dedinou. Predné hliadky na saidkách prechádzali ulicami. Títo na každý dom pribili plechovú tabuľku s číslom, koľko tu bude ubytovaných vojakov. K nám prišlo 20 vojakov s kanónom a poľnou kuchyňou. Vojaci v spálni a maštali vystlali podlahu slamou na spanie. Nás sústredili v kuchyni. Keďže sme mali z cudzích vojsk strach, 83-ročnú babku sme nechali doma a odišli sme s celou rodinou do hôr, ako prevažná časť rodín z našej dediny. Usídlili sme sa v lokalite pod Rokytkou, na lúke zvanej Kučerové. Tu sa z dreva a čečiny vybudovali provizórne obydlia. Z domu dovezených potravín a mlieka, ktoré nám dávali pasúce sa kravy, sa dalo žiť. Túto “idylku” nám po krátkej dobe pokazil dej, ktorý sa odohral v nedeľu ráno.
Na lúku prišlo asi 20 vojakov nemeckej armády, ktorí hľadali partizánov. Ale našli tam nás bezbranných. Hlasnými výkrikmi „alles weg” a búchaním pažieb vyhnali z obydlí všetkých ľudí. Bolo nás tam okolo 80 mužov, žien a detí, vrátane J. Ištvánika, tunajšieho rómskeho kráľa i s rodinou. Na lúke A. Klúčovského nás rozdelili – mužov zvlášť a matky s deťmi zvlášť. Po prehliadke si z nás detí vybrali 4-ročnú Annu Papiernikovú, teraz A. Miernu, ktorú si chceli odviesť do Nemecka. Po tomto usporiadaní veliteľ trestnej výpravy oznámil, že za pomoc partizánom sme odsúdení na trest smrti zastrelením. Rozsudok bude ihneď vykonaný. Keďže komando bolo neúprosné, vystúpil Pavol Chlebana, nar. r. 1904, a požiadal o dovolenie, aby sme sa rozlúčili s rodinou a pomodlili sa Otče náš pred popravou. Tejto ako poslednej žiadosti bolo vyhovené. Začali sme sa lúčiť. Bolo to plaču a hlasného vzlykania… Dostali sme pokyn rozlúčku ukončiť. Znovu sa sformovali oddelene rady a začali sme sa hlasno modliť. Vtedy 10 m pred nás postavili guľomet so strelcom a po ukončení modlitby veliaci dôstojník zdvihol ruku, aby dal povel k poprave. Ale teraz sme mali osudové šťastie.
Zo zadného radu ušiel Jozef Mezík a zmizol medzi stromami. Nemci dostali strach, že ide zavolať partizánov, ktorí tu v horách boli vo veľkej prevahe. Situáciu využil náš hovorca Pavol Chlebana, ktorý vystúpil z radu. Kľakol si pred veliteľa a prosil pre nás o holé životy. Povedal, že nie sme partizáni, že v našich príbytkoch bývajú ich vojaci a pre nás doma už nie je miesto, a že im tu všetko dáme, len nech nás nestrieľajú. Nemci boli už nervózni, preto povedali, že ked sa zbeh vráti a my dáme všetku potravu, masť, chlieb, mäso na pripravené vozy a všetky kravy a toto všetko muži ako rukojemníci dopravia do Ľuborče, darujú nám životy. Všetci sme kričali: „Jožino, vráť sa, nepostrieľajú nás, keď sa vrátiš!” Tento sa vrátil, všetky podmienky pre Nemcov boli splnené, tak nás opustili, ale chlapci s nemeckou korisťou ich museli sprevádzať až do Ľuborče. Všetci sme si vydýchli a zúbožení sme sa vracali do svojich domov, kde ešte stále boli okupačné vojská. Navečer sa vrátili všetci chlapi. Bolo to pre nás vykúpenie. A na znak vďaky bol postavený na Vŕšku pamätný kríž, kde na konci jedného verša bolo od nás Najvyššiemu napísané: … no keď vojna zúrila, zachránil si našu obec a za to sme Ti vďační – hornosrnianski veriaci – vďaka Ti Bože.
Dilema: Okolo nás neďaleko všetko sledovali partizáni. Títo mi neskôr povedali, že keby Nemcov zlikvidovali, Nemci by vyvraždili celú dedinu. Preto volili menšie zlo – ponechali nás krutému osudu.
Pre budúce pokolenia zaznamenal priamy účastník Ján Svedek (nar. 1939).