Jozef Štefánek (*15. 3. 1909 Ľuborča, † 5. 9. 1991 Horné Srnie) bol rímskokatolícky kňaz, dekan. Narodil sa 15. marca 1909 v Ľuborči ako štvrtý zo siedmich detí maloroľníka. Po ukončení ľudovej a meštianskej školy nastúpil r. 1921 na reálne gymnázium do Trenčína a potom r. 1925 do Nitry. V Nitre zároveň vstúpil do Malého kňazského seminára a po maturite nastúpil na Bohosloveckú fakultu Vysokej školy bohosloveckej. Po ukončení štúdia teológie bol 18. júna 1933 v Nitre vysvätený za kňaza.
Pôsobenie
Ako kaplán pôsobil r. 1933 v Štiavniku, r. 1934 vo Varíne (zároveň dočasne spravoval Dolnú Tižinu) a Čadci, z ktorej ho roku 1937 preložili do Diviny. Tam pôsobil najskôr ako správca farnosti, potom ako farár. Od r. 1944 bol farárom v Opatovej nad Váhom.
Komunistický režim
Práve Opatová nad Váhom bola jeho posledným pôsobiskom na dlhé roky. Obdobie konca 40. a začiatku 50. rokov 20. storočia bolo poznačené komunistickými monsterprocesmi. Odporcov komunistického režimu v nich podľa vopred pripravených scenárov odsúdili na dlhé tresty, výnimkou nebol ani trest smrti. A bolo jedno, či ide o skutočných odporcov komunistického režimu, alebo fiktívnych. Za najväčšie nepriateľské osoby boli považovaní roľníci, ktorí sa bránili združstevňovaniu, kňazi, politici, cirkevní predstavitelia a ich blízki príbuzní.
Jozef Štefánek bol ako kňaz veľmi obľúbený, združovalo sa pri ňom mnoho mladých ľudí. Hromadné zatýkanie kňazov sa tak nevyhlo ani jemu. Jedného dňa dostal prostredníctvom známeho na polícii avízo, že sa ho chystajú zatknúť. Skrývať sa odmietal, lebo, ako sám hovoril, nespravil nič zlé. Nezniesol však pomyslenie na to, aby ho verejne počas zatýkania ponížili a vyslovovali klamstvá pred očami farníkov. Preto sa rozhodol sám prihlásiť na polícii, kam sa doviezol na vlastnom bicykli. Dňa 14. marca 1951 ho uväznili, odsúdili na tri roky odňatia slobody, zakázali mu pastoračnú činnosť do konca života a na 5 rokov ho vyhostili z okresu Trenčín. A to všetko pre vykonštruovanú protištátnu činnosť. Dôvodom na zatknutie malo byť údajné schovávanie zbraní v kostole za oltárom.
Väzenie
Väznený bol v Ilave, Nových Zámkoch, Leopoldove, Močenku i Valdiciach pri Jičíne v Českej republike. Na toto obdobie nerád spomínal a veľmi málo o ňom rozprával i so svojou rodinou. Pobyt vo väzení znášal veľmi zle. Ťažko sa prizeral tomu, ako kňazov bezdôvodne hromadne zatvárali, bili, dokonca znásilňovali rehoľné sestry. Počas vychádzok vo väzení sa vždy snažil nájsť kamienok, ktorý si následne vložil do úst a naprázdno premielal, len aby zahnal pocit hladu.
Po uväznení Jozefa Štefánka zostali všetky jeho osobné veci na fare v Opatovej nad Váhom. Jeho otec s niekoľkým členmi rodiny išli po ne na voze. Spočiatku im ich nechceli vydať, dostali sa do viacerých konfliktov, ale napokon sa im podarilo naložiť plný voz od nábytku až po knihy. Veci si rodina rozdelila a skryla, aby neboli na očiach a bezpečne počkali na návrat svojho majiteľa – viacero kusov nábytku ukryli dokonca v sene.
Väzenie nebolo ťažké len pre samotného odsúdeného, ale aj pre jeho rodinu. Akoby nestačilo, že nespravodlivo odsúdili ich blízkeho, ale potajme sa snažili od nich vymámiť ďalšie informácie. Raz u Štefánkovcov zaklopala žena, ktorá tvrdila, že je tiež matkou uväzneného kňaza. Pýtala sa ich, či vedia, kde je ich príbuzný, či s ním majú nejaký kontakt, či po niekom neposlal odkaz. Rodina bola veľmi opatrná, po predchádzajúcich udalostiach nikomu neverili. Štefánkovci ženu prichýlili, zásobili jedlom a ráno ju vystrojili na vlak. Pri prestupe na železničnej stanici sa žena bez rozlúčky stratila v dave. Ukázalo sa, že opatrnosť rodiny Štefánkovcov bola namieste a žena bola členkou Štátnej bezpečnosti.
Život po prepustení
Po prepustení Jozefa Štefánka z väzenia r. 1954, keďže bol vypovedaný zo Západoslovenského kraja, býval u švagra v Dubnici nad Váhom (v tom čase sa táto lokalita už radila do Stredoslovenského kraja). Zamestnal sa ako robotník a neskôr ako skladník v zbrojovke. Po skončení zákazu vyhostenia z okresu Trenčín sa vrátil do rodičovského domu v Ľuborči, kde býval jeho brat Ján s rodinou. Keďže nemohol vykonávať kňazské povolanie, slúžil sv. omše súkromne, hoci to bolo zakázané. Z opatrnosti sa ich zúčastňovali len najbližší príbuzní: jeho súrodenci, ich deti, príp. len on sám. Jeho neter mu dokonca miništrovala.
V r. 1965 Okresný súd v Trenčíne jeho odsúdenie „zahladil“, a tak sa Jozef Štefánek opäť mohol vrátiť k pastoračnej činnosti. Pôsobil ako kaplán v Pruskom, Košeci a Púchove a v roku 1968 bol menovaný za správcu farnosti v Hornom Srní, kde pôsobil až do svojej smrti 5. septembra 1991. Počas pôsobenia v Hornom Srní mu nitriansky diecézny biskup Mons. Ján Pásztor udelil titul čestného dekana. Jozef Štefánek je na vlastnú žiadosť pochovaný na cintoríne v Hornom Srní.